Július Kriváň patrí medzi dlhoročných riaditeľov akciovej spoločnosti Železiarne Podbrezová, ktorý svoje produktívne roky spojil s našou fabrikou. Stále je aktívny vo viacerých pozíciách a svoje skúsenosti môže rozdávať nielen v obchodnom segmente. Jeho meno poznajú asi na všetkých kontinentoch sveta, kam ho výkon funkcie obchodného riaditeľa zavial. Viacerí ho spájajú aj s kolkárskym športom, futbalom i golfom. Je hrdým železiarom, ktorý si v tomto roku pripomenul 45 rokov aktívnej kariéry. Pri tejto príležitosti sme sa s ním stretli a pospomínali si na predošlé dekády.
Aj keby sme sa mohli od úvodu venovať rekapitulácii vašej kariéry, predsa len sa vráťme na začiatok. Odkiaľ pochádzate a ako ste sa dostali až do Podbrezovej?
– Narodil som sa v Dolných Hámroch a z Hliníka nad Hronom sme sa v roku 1963 presťahovali do Podbrezovej. Otec i mama dostali zamestnanie v Strojárňach Piesok a ja som spolu s bratom chodil do základnej školy v Podbrezovej. Bývali sme v časti Skalica v rodinnom dome, čo vo mne zanechalo krásne spomienky na detstvo. Starý otec ma naučil zručnosti, otec zas vzťahu k administratívnej práci. Od roku 1970 som chodil na Strednú priemyselnú školu strojnícku v Brezne a po jej skončení som nastúpil na Vysokú školu ekonomickú – obchodnú fakultu so špecializáciou na zahraničný obchod.
A čo váš prvý kontakt so ŽP a.s.?
– Prvýkrát som spoznal prevádzku zvarovňa rúr veľkých priemerov, kde som ako 18-ročný v roku 1973 brigádoval počas prázdnin. Keď to spočítam, železiarne mi začali byť blízke presne pred 50-timi rokmi. Počas štúdií na vysokej škole som sa rozhodol podpísať štipendium s vtedajšími Švermovými železiarňami. Dlho som to doma nemohol povedať, lebo môj otec, ako vedúci personálneho odboru v Strojárňach Piesok chcel, aby som pracoval pre strojárne. Do železiarní som nastúpil 3. októbra 1978. Prvého decembra som narukoval na jednoročnú základnú vojenskú službu do Jindřichůvho Hradca k tankovému práporu. Po návrate do Podbrezovej som začal pracovať v odbore odbytu ako predajca presných rúr ťahárne 2, ktorá vtedy vznikla. Neskôr som ako analytik odbytového odboru spracovával zákazky počítačovou formou, spolu s pracovníkmi VSŽ Košice.
Priblížte našim čitateľom vtedajšie časy.
– Kým nebol v Podbrezovej inštalovaný veľký počítač EC 10 33, cestoval som pravidelne do VSŽ spracovávať zákazky. Neskôr som bol presunutý na funkciu vedúceho plánu odbytu a v roku 1982 som nastúpil na post vedúceho odbytového odboru. Boli to roky plánovaného hospodárstva a najväčší export z našich železiarní smeroval do Sovietskeho zväzu cez Podnik zahraničného obchodu (PZO) FERROMET Praha. Ročné kontrakty sme vtedy pripravovali v Moskve. Ročný vývoz do Sovietskeho zväzu predstavoval 45-tisíc ton presných rúr a približne 15 až 20-tisíc ton valcovaných rúr. Celkový vývoz rúr zo všetkých podnikov v Československu (Košice, Podbrezová, Veselí nad Moravou, Vítkovice, Nová Huť a Chomutov) predstavoval 660-tisíc ton ročne, takže Podbrezová tvorila desatinu tohto objemu.
Ako sa takýto veľký objem exportoval?
– Vybavovali sme so železničným uzlom Zvolen, ktorý bol v tom čase zodpovedný za prepravu nákladných vagónov, aby sme mohli raz týždenne vypraviť zo železiarní jeden ucelený vlak našich výrobkov, čo bolo 30 vagónov, s celkovým nákladom 1 200 ton. Preprava rúr sa vtedy riešila prevažne železničnou dopravou.
Pre tvorbu výrobných plánov bolo potrebné zrejme veľa cestovať. Ako prebiehala komunikácia a uzatváranie kontraktov?
– Neexistovalo prepojenie internetom a nemali sme ani mobily. Komunikácia bola cez telefóny a ďalekopisy. V rokoch Československa som do Prahy lietal prakticky každý týždeň. Existovalo denné spojenie zo Sliača. Dodnes si pamätám, že prvý let bol ráno 6.40 a druhý poobede 15.05 a rovnako dve lietadlá išli naspäť. Tieto pravidelné linky využívalo mnoho pracovníkov vtedajších Švermových železiarní. V tomto období naše generálne riaditeľstvo Hutníctvo železa zastrešovalo všetky podniky na výrobu železa a ocele v Československu. Plán výroby a predaja sme tvorili v Prahe a detailne sme ho rozpracovali v Podbrezovej.
Ako prebiehali roky prechodu na trhové hospodárstvo?
– V roku 1991 bola zrušená Rada vzájomnej hospodárskej pomoci, ktorá zabezpečovala obchod v rámci štátov, ktoré do nej patrili – Sovietsky zväz, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko a Nemecká demokratická republika. V tomto náročnom období strát trhov začalo vedenie železiarní uvažovať ako ďalej. Po rozpade Československa a zániku PZO FERROMET bolo jasné, že fabrika si musí vytvoriť vlastnú štruktúru predaja. Ako prvá preto vznikla spoločnosť ŽP Trade Bohemia Praha, následne spoločnosť Slovrur v Poľsku a v roku 1993 aj Pipex Italia. Popri nich je ešte oddelenie, ktoré zabezpečuje predaj na Slovensku a tzv. priamy vývoz do Maďarska, Rumunska, Bulharska, Chorvátska, Srbska a niektorých štátov bývalých štátov Sovietskeho zväzu.
Pred dvomi mesiacmi si práve Pipex Italia pripomenul tridsiate výročie. Vy ste v tamojšej spoločnosti prezident. Aké boli jej začiatky?
– Keď v roku 1993 vznikol Pipex, lietal som do Milána každý týždeň. Otvárali sa nám nové možnosti predaja rúr v teritóriách ako Južná Kórea, Austrália, USA, Južná Amerika. Pipex postupne budoval svoju sieť agentov v rôznych krajinách. Neskôr vznikla spoločnosť Pipex Nemecko so sídlom v Mníchove, ktorá v súčasnosti na sto percent zabezpečuje vývoz rúr pre Nemecko.
Často spomínate cestovanie. Viete povedať, koľko letov ste absolvovali ako obchodný riaditeľ ŽP a.s.?
– Keď som sa v roku 1990 stal obchodným riaditeľom, začal som si pre zaujímavosť viesť štatistiku letov. Bola to pre mňa veľká životná zmena. Odvtedy som napočítal viac ako 2 500 letov.
Okrem ovládania cudzích jazykov, cestovania a komunikácie s obchodnými partnermi patrí k obchodníkovi aj golf. Ako ste sa dostali k tomuto „biznis športu“?
– Presne si pamätám na deň, kedy ma kolegovia v Taliansku zobrali prvýkrát na ihrisko. Oni išli hrať a mňa nechali trénovať. Kolega mi povedal, že mám dve možnosti – buď sa golf naučím hrať alebo im budem nosiť palice. Začal som teda trénovať a tento šport hrávam dodnes.
Golf sa dnes stal neodmysliteľnou súčasťou našej spoločnosti. Pamätáte sa aj na prvý turnaj?
– Prvý turnaj sme organizovali v roku 1996 na ihrisku v Bernolákove. Zúčastnili sa ho všetci členovia predstavenstva. Bol to základ golfového klubu Tále. Na prelome rokov 1999 a 2000 sme začali s výstavbou golfového ihriska na Táľoch, ktoré sme otvorili v roku 2002. Golf priniesol na Tále nový život a ihrisko sa stalo známym po celom svete. Roky organizujeme turnaje ŽP Pipex Cup pre našich zákazníkov. Atmosféra turnaja a nádherné prostredie ihriska Grey Bear Tále utužujú naše obchodné vzťahy.
Ak už sme pri športe, nielen golf patrí medzi vašich obľúbencov. S vaším menom sú spojené predovšetkým kolky. Ako ste sa k nim dostali?
– Začalo sa to tým, že starý otec ako stolár vyrábal aj kolky. Na verande rodinného domu sme mali improvizovanú kolkársku dráhu, ktorá mala asi desať metrov, kde som absolvoval svoje prvé tréningy. V Podbrezovej bola dvojdráhová kolkáreň, a tak som začal hrať za dorast a neskôr aj za družstvo dospelých. Počas celého štúdia na vysokej škole som hrával za Inter Bratislava druhú ligu. Počas vojenskej služby som rok hral za miestny Slovan Jindřichův Hradec. Po návrate domov som začal pracovať v kolkárskom klube TJ Podbrezová.
Takže ste svoj profesijný život obchodníka spojili aj so športom. Hrávali ste aj futbal?
– Hoci som vyrastal na Skalici pri futbalovom ihrisku, tak futbal som hrával len rekreačne, ale tento šport som si zamiloval a začal preň pracovať ako funkcionár. Vo vedení ŽP sme sa rozhodli, že futbal budeme dlhodobo podporovať. Vybudovali sme kvalitné zázemie, mládežnícku základňu a prebojovali sme sa zo štvrtej ligy až do najvyššej súťaže. Som na futbal železiarov hrdý a verím, že futbal bude v Podbrezovej na takejto vysokej úrovni dlhodobo pokračovať.
Vráťme sa však ešte ku kolkom. Prvoradým cieľom bolo zrejme vybudovať kolkáreň, keďže dve dráhy pri Hrone vyšším ambíciám nezodpovedali.
– Po návrate z vojenčiny som po pánovi Bauzovi prebral kolkársky oddiel a z prvej triedy sme sa prepracovali až do Slovenskej národnej ligy. Podmienkou účasti bolo, že sa muselo hrávať na štyroch dráhach. Dlhé roky sme preto domáce zápasy hrávali v Rimavskej Sobote a Fiľakove, čiže sme každý víkend cestovali. V roku 1997 sme sa s kolegami rozhodli prebudovať bývalé dielne učňovskej školy na štvordráhovú kolkáreň. Neskôr, pred organizovaním Svetového pohára, sme prebudovali kolkáreň na šesťdráhovú. V Dome športu sme vytvorili aj zázemie pre šachový a stolnotenisový oddiel, kancelárie a bufet. Založili sme ŽP Šport, ktorý sa neskôr rozdelil na športový klub a futbalový klub. Športový klub sídli v tejto budove.
Podbrezová sa veľmi rýchlo vyšvihla nielen na slovenskej scéne. Ako si spomínate na tie roky?
– V sezóne 1999/2000 sme postúpili do slovenskej prvej ligy a od roku 2001 až po súčasnosť (s výnimkou jedného roka) sme boli každý rok majstri Slovenska. Keď Slovenský kolkársky zväz spolu s českým zväzom vytvorili tzv. Interligu, kde hrá šesť slovenských a šesť českých družstiev, suverénne sme vyhrali prvé ročníky. Nepodarilo sa nám to len v sezóne 2022/2023. Každoročne sa zúčastňujeme európskych súťaží. V predošlých rokoch sme hrali Svetový pohár, ktorého sa zúčastňujú majstri krajín. Túto súťaž sme raz vyhrali, trikrát sme boli na druhom a trikrát na treťom mieste. Každý rok hráme aj Ligu majstrov, za účasti šestnástich najlepších družstiev Európy, ktorú sme vyhrali štyrikrát a päťkrát sme boli druhí, čím sme v histórii súťaže druhý najlepší tím.
Okrem športu ste stále aktívny aj vo viacerých funkciách a dodnes ste v trvalom zamestnaneckom pomere aj v rámci ŽP a.s. Čo dodať na záver?
– Môj život so Železiarňami Podbrezová je spojený už 50 rokov. Naďalej pracujem a som stále aktívny v Dozornej rade ŽP a.s., v dcérskych obchodných spoločnostiach a v Športovom klube ŽP a v ZANINONI SLOVAKIA. Postupne sa však snažím z mojich aktivít uberať a vytvárať priestor pre činnosti, ktoré naplnia môj ďalší život. Chcel by som sa poďakovať všetkým, s ktorými som sa za dlhé roky v železiarňach pracovne stretával, najmä kolegom z vedenia ŽP a.s., či už z predstavenstva alebo dozornej rady, riaditeľom dcérskych spoločností, ale aj všetkým riadiacim pracovníkom a kolegom v rámci ŽP Group. Prajem vám všetkým veľa zdravia, pokojné prežitie vianočných sviatkov a veľa úspechov v ďalšej činnosti.
