Prvé písomné zmienky o organizovaných stretnutiach pochádzajú z rokov 1905 a 1906, kedy bola odohraná v Podbrezovej futbalová súťaž s názvom „Hutnícka liga“.
Záujem o futbal sa prejavil aj v radoch zamestnancov železiarní, ktorí v rokoch 1911 až 1913 písomne žiadali vedenie železiarní o uvoľnenie vhodného priestoru, na ktorom by sa mohol tento šport realizovať. Za stávajúcou zinkovňou rúr bol v tom čase veľký sklad palivového dreva. Práve tento priestor slúžil pre futbal ako prvé improvizované ihrisko, a to od roku 1911 približne do roku 1925.
V roku 1920 a 1921 sa začala lepšie vyvíjať futbalová hra v Podbrezovej. Späť z Maďarska prichádzali naši Slováci, remeselníci z diósgyörských železiarní, zároveň talentovaní futbalisti, ktorí značne posilnili podbrezovské mužstvo a priniesli aj vyspelejšie metódy futbalovej hry. V tom čase sme mali dostatok hráčov, či už z radov úradníkov, ale aj z radov robotníkov železiarní v Podbrezovej. Neskôr k nim pribudli futbalisti z radov montérov pracujúcich na stavbe novej elektrárne v Jasení, ale aj hráči z radov obyvateľov okolitých osád a obcí. Futbalisti však nemali to najdôležitejšie, čo k futbalu patrí – stále ihrisko a riadnu futbalovú výstroj.
Napriek týmto ťažkostiam futbal hrali, kde sa dalo. Najviac za spomínanou starou zinkovňou, niekedy však aj na Diele či v Hnusne. Hlavné pre nich bolo, že mohli hrať a futbal bol pre nich najväčším potešením, a to za akýchkoľvek podmienok. Napríklad poprosili vedenie Lesnej správy na Štiavničke, aby uskladňovanie dreva vykonávali len na okrajoch skladového priestoru za zinkovňou tak, aby mohli na uvoľnenom priestranstve hrávať. Dohodli sa tiež s vedením železiarní, aby toto miesto po dohode s Lesnou správou bolo prepožičané na zriadenie dočasného futbalového ihriska.
Po obojstrannom povolení si sami hráči a funkcionári tento terén vyrovnali odstránením väčších kusov trosky a postavili si brány z vlastného materiálu. Po vymeraní ihriska a označení čiar vápnom, mali futbalisti veľkú radosť. Hrať na tomto ihrisku bolo náročné, pretože lopta im často padala do vody – tri strany ihriska tvorili až dva metre hlboké kanály na splav dreva a štvrtú stranu tvorila rieka Hron. Lopta bola neustále mokrá, klzká a nasiaknutá troskovým prachom, čiže aj ťažká. Pri hlavičkovaní to nebolo nič príjemné a pri nepodarenom kope hrozilo bolestné vykĺbenie členku. Hráči boli po každom zápase od troskového prachu čierni ako kominári.
V týchto počiatočných rokoch vývoja futbalu v Podbrezovej nemali naši futbalisti žiadny klub a problém bol aj s peniazmi. Pohromade ich držala len športová súdržnosť a obetavosť starších fanúšikov. Chýbali aj kvalitnejšie lopty a hlavne výstroj. Napriek všetkým ťažkostiam futbalisti hrali a trénovali každodenne. Za zápasy a tréningy im nikto nič neplatil, práve naopak, hráči si sami kupovali kopačky a prispievali zo svojho na nákup dresov či hradenie cestovného na zápasy.
V tom čase sa v Podbrezovej zakladala Robotnícka telocvičná jednota (RTJ), ktorá sa nakoniec ujala aj futbalistov. Všetkých ich prijala za svojich členov, pričom založila pre nich samostatný futbalový klubový odbor v rámci RTJ Podbrezová. Ďalšie zápasy v rokoch 1920 až 1921 už teda hrali organizovane za RTJ Podbrezová.
Prvú činnosť v RTJ Podbrezová vyvíjal futbalový odbor pod vedením tajomníka Roberta Webera a neskôr bol v RTJ založený tamburášsky zbor pod vedením Václava Prokopa. Tieto dva odbory RTJ svorne spolupracovali až do príchodu tajomníka a cvičiteľa Jindřicha Singera z Čiech, ktorý zakázal členom RTJ futbalovú hru a propagoval len cvičenie, čo malo za následok, že podbrezovskí futbalisti boli prinútení hľadať možnosti mimo RTJ, aby túto všeobecne obľúbenú hru mohli pestovať aj naďalej.
V roku 1921 preto došlo k založeniu samostatného Športového klubu v Podbrezovej, ktorého predsedom sa stal pokladník železiarní Viktor Helm. Podpredsedom a trénerom futbalistov bol Ernest Lehocký, tajomníkom Robert Weber, hospodármi bratia Chudíkovci a pokladníkom Arpád Almássy. Členmi klubu sa stali všetci hráči a priaznivci futbalu v Podbrezovej.
Je potrebné spomenúť a vyzdvihnúť nevšednú obetavosť týchto prvých priekopníkov futbalu v Podbrezovej, ktorí za ťažkých podmienok dokázali počiatočné ťažkosti nielen odstraňovať a futbal v Podbrezovej udržiavať, ale aj ďalej zveľaďovať a dosahovať pekné výsledky v súbojoch s poprednými športovými klubmi, ako Banská Bystrica, Zvolen, Lučenec či Banská Štiavnica.
Najväčšie ťažkosti pre ŠK Podbrezová nastali vtedy, keď ihrisko za starou zinkovňou bolo zabrané pre potreby železiarní a hráči nemali kde hrať. Niekoľko zápasov bolo zohraných na cudzích ihriskách v Hronci a v Hnusne. Hráči ŠK Podbrezová chodievali trénovať až na chvatimechské lúky, dokonca aj hore na Diel (nad Pieskom). Za takýchto okolností futbal v Podbrezovej nemal existenčné podmienky a niektorí hráči sa prihlásili do ŠK Brezno, kde sa práve dokončievalo nové futbalové ihrisko za malou stanicou.
ŠK Brezno mohlo ďakovať Športovému klubu v Podbrezovej, že hráči, ako bratia Lollokovci, Bušniak, Jančik, Saitz, Žuffa, Longauer, Leitner, Škeřík či Wünsch, hrávali za ŠK Brezno a v značnej miere pomohli v Brezne zdokonaliť túto hru a ďalej ju rozvíjať. Na slávnostnom otvorení svojho novovybudovaného futbalového ihriska porazili futbalisti Brezna v tom čase obávaného súpera ŠK Zvolen v pomere 4:2.
V tejto dobe futbal v Podbrezovej stagnoval. Tým, že k dispozícii nebolo žiadne futbalové ihrisko, hráči ŠK Podbrezová hrali za ŠK Brezno. Jadrom breznianskeho mužstva tak boli práve Podbrezovčania. ŠK Podbrezová napriek tejto stagnácii neprestal jestvovať. Aj keď hráči hrajúci za ŠK Brezno starli a z aktívnej futbalovej hry postupne vypadávali, neprestali byť zástancami a členmi svojho materského klubu. Uvoľňovali len miesta aktívnych hráčov pre mladšiu generáciu, ktorú podchytili a ako fanúšikovia ju viedli na športovom poli k ďalšiemu rozvoju svojho materského klubu ŠK Podbrezová.
Takýto bol teda vývoj futbalu v Podbrezovej do roku 1930. ŠK Podbrezová ostala bez ihriska a bolo nutné hľadať a vytvárať možnosti a podmienky na futbal v Podbrezovej. Funkcionári ŠK Podbrezová, aktívni futbalisti, ale aj obetaví fanúšikovia, v snahe nájsť východisko z neutešenej situácie, začali s vyjednávaním so susednými futbalovými klubmi.
Tak došlo v rokoch 1931 až 1932 po mnohých rokovaniach k zlúčeniu so Športovým klubom Tatran Horná Lehota. Hrávalo sa na ihrisku za Endrezziho vilou v Hnusne a klub bol premenovaný na ŠK Podbrezová-Horná Lehota. Toto zlúčenie v miestnych pomeroch neprinieslo žiadúci prínos. Malá návštevnosť zápasov na miestne odľahlom, provizórne upravenom ihrisku a nedostatok finančných prostriedkov na úhradu nákladov nezabezpečovali perspektívne žiadúci rozmach futbalu v osade.
V týchto rokoch bol majiteľom seriózneho hostinca na Skalici Imrich Kaliský, ktorý mal nevšedný záujem o futbal. Sám so záujemcami futbalu hrával po večeroch v Dolinke (Skalica) na lúke futbal, kde dozrievalo v ňom rozhodnutie postaviť na vlastné náklady futbalové ihrisko na vlastných pozemkoch pri Hrone na Skalici. Jeho rozhodnutie privítali všetci s veľkou radosťou a vďačnosťou. Horšie bolo, že ŠK Podbrezová nemal žiadne finančné prostriedky na pomoc pri výstavbe ihriska a pri tom každý dobre vedel, že v pomerne malej osade Kaliský niesol značné riziko návratnosti prostriedkov pomerne veľkej investície na výstavbu futbalového ihriska na nerovnom teréne.
V roku 1933 Kaliský začal s výstavbou ihriska a aktivita funkcionárov ŠK Podbrezová prirodzene stúpla v nadšené prípravy pre zostavenie kvalitného futbalového mužstva.
Pokračovanie v ďalšom čísle.
