Spomíname s Ing. Jánom Hrončekom, ktorý prežil svoj produktívny život v oceliarni
Ako si spomínate na svoje začiatky v Podbrezovej a prečo ste si vybrali podbrezovské železiarne?
– Ja pochádzam z Kokavy nad Rimavicou. Keď som končil základnú školu, v rámci náboru nás lanárili do ťažkého priemyslu. Ja som sa dal nahovoriť na hutníctvo.
Keď sme cestovali, ako malý chlapec som z vlaku videl haldy oceľového šrotu a fascinovalo ma to. Nevedel som si predstaviť, čo sa z toho dá vyrobiť. Tak som nastúpil na priemyslovku a upriamil sa na odbor výroby farebných kovov. My sme boli silný ročník a po maturite sa nedostal každý na vysokoškolské štúdium. Z našej triedy mohol ísť len jeden a bol to ten priebojnejší. Takže mojim prvým zamestnaním sa stali Kovohuty Mokraď, prášková metalurgia. Tam som však naďabil na kádrováka, ktorý ma nahováral na vysokoškolské štúdium. Bol som trochu skeptický, vedel som, že ťažko sa tam dostanem, ale on ma presvedčil, aby som to skúsil a tak som ešte v tom septembri absolvoval prijímačky a nastúpil na štúdium odboru čiernej metalurgie do Ostravy. V piatom ročníku nastala taká situácia, že v Ostrave bol nedostatok pracovných síl a tak vznikol na fakulte nultý ročník. Študenti nultého ročníka boli zamestnaní vo fabrike a mali nejaký jeden deň do týždňa konzultácie. My, piataci, sme im museli uvoľniť miesto v internáte, takže sme posledný ročník študovali diaľkovo. Bolo nás v ročníku zhruba stoosemdesiat a mali sme možnosť vybrať si asi zo šesťsto umiestneniek svoje prvé pracovisko. Aj s kamarátom sme sa rozhodli pre Podbrezovú.
Aké boli vaše začiatky?
– Mojím prvým pôsobiskom po ukončení štúdia sa stala oceliareň. Bolo to v roku 1962. Začínal som ako striedač majstrov a následne som bol vedúcim zmeny. V tom čase tam boli štyri siemens martinské pece vykurované generátorovým plynom a priebeh jednej tavby bol veľmi pomalý, trvalo to niekedy aj desať hodín. Druhú časť oceliarne tvorili dve oblúkové pece a v tom čase sa vtedajšie Švermove železiarne stali priekopníkom v technológii odlievania ocele. V roku 1961, ako siedma krajina na svete a prvá fabrika v Československu, uviedli do prevádzky vertikálne dvojprúdové zariadenie pre plynulé odlievanie ocele. Dovtedy bola totiž táto technológia realizovaná liatím tekutej ocele do ingotov, ktoré boli ďalej spracované na betonársku výstuž a valcované rúry a ďalej spracovávané ako výsledný produkt. Závažne technické vylepšenie znamenala prestavba SM pecí na vykurovanie olejom a postavenie stripovacej haly v roku 1967. To zdokonalilo odlievanie sviečkových ingotov do štvordielnych kokíl využitím strihacieho a stripovacieho zariadenia.
Hovoríme o stripovacom zariadení, ktoré dnes tvorí súčasť Hutníckeho múzea v prírodnej expozícii?
– Áno a je to paradox. V čase mojich začiatkov to bola špičková technológia výroby a dnes je to už len súčasť histórie.
Vy ste prežili celý svoj produktívny vek v oceliarni.
– Prešiel som ešte viacerými postmi, bol som technológom, potom vedúcim SM pecí, mal som na starosti stripovaciu halu, horný a dolný portál. Fabrika sa modernizovala postupne. Spomínam si, ako sa pripravovala výstavba nového závodu a s tým súvisela aj nutnosť modernizácie výroby ocele. Federálne ministerstvo ťažkého strojárstva však chcelo elektrickú pec vybudovať v Košiciach a nám by dodávali predvalky. Napokon, po príchode Ing. A. Štulrajtera za podnikového riaditeľa, sa veci pohli a začali sa prípravy na výstavbu 60-tonovej elektrickej oblúkovej pece.
Ja som odišiel do starobného dôchodku v čase jej výstavby, v roku 1992 a zároveň v roku vzniku akciovej spoločnosti, čo bol prelom a odvtedy sa toho veľa zmodernizovalo. Pec, ktorú vtedy budovali, má už dvadsaťsedem rokov a ak mám byť úprimný, stále ma mrzí, prečo tam nie je aj vákuovanie, čo by podľa mňa ešte viac skvalitnilo vyrábanú oceľ.
A vy ste doma už pekných dvadsaťosem rokov. Ako prežívate dni v dôchodku?
– Šiel som do starobného dôchodku z prvej kategórie, 54-ročný. Nepatrím medzi tých, ktorí sa nudia. Ja mám svoje záujmy, záhradu, kde trávime čas s manželkou, mám dve vnúčatá a kým nám zdravie ako tak slúži, tešíme sa z každého spoločne prežitého dňa. Zaujímam sa o dianie, sledujem aj život fabriky prostredníctvom Podbrezovana.
Zhovárame sa v čase, keď si Železiarne Podbrezová pripomínajú svoje 180. výročie existencie. Čo im zaželáte do nasledujúcich rokov?
– Aby napredovali ako doposiaľ, aby mali dostatok zákaziek a tým prácu pre svojich zamestnancov a všetkým prajem pevné zdravie.
Súťažná otázka č. 18:
Kedy bola postavená stripovacia hala?
Správne odpovede zasielajte na vystrihnutom kupóne do redakcie
Podbrezovana, najneskôr do desiatich dní od vydania aktuálneho čísla.
