Mnohí vravia, že prechod na dôchodok je ťažký. Som presvedčený, že v živote sú aj ťažšie veci.
Pán riaditeľ, vyštudovali ste SVŠT v Bratislave odbor technická kybernetika. To znie tak skôr vedecky. Prečo ste sa rozhodli hneď po skončení školy nastúpiť do Podbrezovej?
– Technická kybernetika bola v tom čase moderný odbor, ktorý zahŕňal v sebe tri
špecializácie: výpočtovú techniku, automatizáciu a meraciu techniku. Všetky umožňovali svojim absolventom zamestnať sa vo všetkých oblastiach, či už praxe alebo výskumu. Väčšina kolegov nastúpila priamo do praxe lebo v tom čase bol priemysel hladný po kybernetikoch. Ja, ako Dubovčan narodený v Podbrezovej, som zakotvil v železiarňach.
Odvtedy ubehlo neuveriteľných 41 rokov. Aké boli vaše začiatky?
– Nechce sa mi veriť, že je to až toľko rokov. Ubehlo to veľmi rýchlo. Pamätám sa, aký som bol hrdý na svoj čerstvý titul inžiniera, myslel som si, že mi patrí celý svet, no prvé týždne vo fabrike ma rýchlo vrátili na zem a ja som pochopil, že sa musím ešte veľa učiť, aby niečo zo mňa bolo. V prevádzkarni energetika, kde som bol zaradený v tom čase pod vedením Ing. Stanislava Štubňu, som našiel dobrých učiteľov, ktorí ma veľmi dobre medzi seba prijali a veľa ma naučili, za čo som im veľmi vďačný.
Vy ste sa energetike upísali. Z referenta ste sa vypracovali na vrchného majstra, následne ste sa stali vedúcim prevádzkarne. Ako dnes spomínate na tieto časy?
– Práca v energetike ma veľmi bavila od samého začiatku. Mal som navyše také šťastie, že som mal možnosť chytiť sa vždy ďalšej výzvy, ktorá prišla s možnosťou posunúť sa v hierarchii o stupienok vyššie. A tak sa stalo, že za trinásť rokov som sa stal vedúcim prevádzkarne. Bolo to koncom revolučného roka 1989, kedy sme aj v energetike boli postavení do novej, náročnej situácie, s ktorou sme sa museli popasovať. Po ďalších troch rokoch sa mi naskytla možnosť postúpiť zasa o stupienok vyššie.
Ako technický riaditeľ ste zastrešovali činnosť celého technického úseku. Čo všetko sa udialo v oblasti rozvoja spoločnosti?
– V čase môjho nástupu za šéfa technického úseku našťastie fabrika mala novú oceliareň, novú kyslikáreň a tým zabezpečené vlastné vstupy pre rúrové prevádzkarne. V týchto rokoch sme nesmelo vyvinuli a vyskúšali prvé nové rozmery odlievanej ocele na kontiliatí, dnes ich máme pätnásť.
V ďalších, ťažkých rokoch bol aj do rozvoja priškrtený kohútik a každý rozvojový program alebo investícia museli byť veľmi podrobne zdôvodnené a museli jednoznačne priniesť úsporu. Spomínam, ako sme sa tešili z vydarenej akcie regulácie otáčok pohonov redukovne vo valcovni rúr systémom Karta, optimalizácii ohrevu karuselovej pece, nových modernejších pohonov niektorých rozhodujúcich agregátov rúrovne, či z novej kaliarne od švajčiarskej firmy Solo, ako aj nového vodného privádzača do elektrárne Dubová…
Ako člen predstavenstva a zároveň výkonného vedenia spoločnosti, ste sa podieľali na strategických zámeroch spoločnosti už v čase jej začiatkov a jej prvých úspechov. Ako hodnotíte toto obdobie z dnešného pohľadu?
– Roky 1990 – 1997 boli veľmi náročné. Fabrika prešla kupónovou privatizáciou a stala sa akciovou spoločnosťou, v obchodnej politike prešla najzásadnejšou zmenou – preorientovaním sa na západoeurópskych (celosvetových) odberateľov, prešla revitalizáciou, ktorá zasiahla každú oblasť, no hlavne sme sa všetci museli naučiť ináč rozmýšľať. Dôležitou súčasťou bola oblasť kvality výrobkov, jej certifikácia, ako aj štandardizácia a certifikácia ďalších dôležitých oblastí života spoločnosti, bez ktorých by sa nedalo fungovať na náročných európskych a svetových trhoch.
Toto obdobie považujem za náročné, no úspešné, pretože položilo základ pre ďalší rozvoj a existenciu firmy.
Vo svojej profesionálnej kariére ste sa časom preorientovali na dcérske spoločnosti a ostatných päť rokov ste riadili činnosť ŽP ŠPORT, a.s. S akým pocitom opúšťate túto prácu, ktorá bola iste veľmi náročná, ale športové úspechy, ktorých nie je v našich kluboch málo, vás nesporne dobíjali pozitívnou energiou.
– Aj táto etapa mala svoje čaro, aj keď som pred piatimi rokmi mal pred novou (športovej) funkciou veľký rešpekt. No je pravdou, že ma práca znova pohltila a vedel som sa tešiť z každého, keď aj čiastkového úspechu. Za posledných päť rokov som medzi športovcami duševne omladol, dalo mi to ďalšie nové skúsenosti a som veľmi rád, že som mohol byť pri tom, keď sa Podbrezová prebojovala do najvyššej futbalovej súťaže, keď sa v Podbrezovej hralo (aj vyhralo) finále Ligy majstrov v kolkoch, keď…
Prichádza obdobie, kedy si môžete voliť vlastné tempo a konečne splniť nenaplnené sny. Prezradíte nám, čomu sa chcete venovať v nasledujúcom období?
– Na tento čas si myslím, že som sa rozhodol optimálne, keď v 65-rokoch odchádzam do dôchodku. Chcem tomu prispôsobiť ďalší život, tempo a verím, že podorábam zameškané a postupne plynulo prejdem na nový režim. Mám veľmi rád svoju rodinu, ktorej sa chcem naplno venovať.
Mnohí vravia, že prechod na dôchodok je ťažký. Som presvedčený, že v živote sú aj ťažšie veci, takže ja sa teším na golf, na poznávanie nových možností, ktoré ponúka život.
Čo zaželáte Železiarňam Podbrezová, v ktorých ste prežili značný kus svojho života, do nasledujúcich rokov?
– Vždy to tak bolo, že sa striedali lepšie časy s horšími. Aj v budúcnosti to tak bude. Železiarňam želám, aby vždy mali dobré vedenie, ktoré si poradí s rozvahou v zlom období a múdro využije na rozvoj dobré časy. Nech železiarne ešte oslávia veľa krásnych výročí!
Ďakujem všetkým, s ktorými som kedykoľvek pracoval, za spoluprácu, mojej manželke, že stála vždy pri mne a bola mi oporou, prajem všetkým pracovníkom Železiarní Podbrezová a.s., aj z dcérskych spoločností, veľa zdravia, osobných i pracovných úspechov.
