Kristína Součeková je mladá gymnazistka z obce Pohorelá. Takmer dvanásť rokov sa venovala spevu a okrem toho ovláda hru na flaute či akordeóne. Do vienka dostala i výtvarný talent a už ako dieťa sa úspešne zúčastňovala viacerých súťaží. V živote sa však musela popasovať aj s nepríjemným úrazom, ktorý mohol mať fatálne následky. Fyzicky i psychicky náročné obdobie prekonala nielen zásluhou najbližších, ale aj vďaka maľovaniu. Po vyzdravení sa jej splnil sen – v Brezne mala vlastnú výstavu s vernisážou, ktorú mohla zrealizovať aj vďaka príspevku z Nadácie Železiarne Podbrezová.
Maľovanie ju bavilo odmalička, pričom s kresbou začínala vo výtvarnom krúžku pod vedením učiteľky Márie Skladanej. Spoznala viaceré techniky, učila sa tieňovať či ovládať grafiku. Počas pandémie sa začala venovať akrylovej maľbe, ktorá ju, podľa jej vlastných slov, doteraz najviac baví. Okrem toho jej učarovalo moderné umenie, maľba špachtľou, ale i portréty či krajinky. No zlom v jej živote nastal, keď ju ako šestnásťročnú postretla veľká nepríjemnosť.
„Mala som vážny úraz. Do nohy sa mi zabodlo veľké sklo a len tesne prešlo okolo tepny. Ležala som dlho v nemocnici. Okolo mňa boli najmä starší pacienti a dokonca som bola svedkom úmrtia. Bolo to pre mňa extrémne ťažké obdobie, mama za mnou chodila každý deň a neustále sme si volali. Psychicky som bola takmer na dne,“ spomína talentovaná dievčina na najťažšie obdobie v živote a dopĺňa ju mama Anna: „Hľadala som spôsob, ako Kristínke pomôcť. Nevedeli sme, ako ďalej – čo bude s chrbticou, či nepríde o nohu a v hlave sme mali mnoho nezodpovedaných otázok. Musela som však niečo urobiť, aby sa jej myseľ zamestnala. Do nemocnice som doviezla vlastný invalidný vozík a potrebné veci ma maľovanie. Bola to záchrana, pretože dcéra sa ihneď pustila do práce. Spod jej rúk vyšlo viacero nádherných obrazov a aj vďaka tomu sa z úrazu postupne vyliečila. Zároveň sme si sľúbili, že keď bude zdravá, urobíme výstavu.“
Hľadanie priestoru i partnerov
Malým predkrmom prezentácie jej diel bola výstava viacerých maliarov v obci Štítnik hneď na druhý deň po prepustení z nemocnice. Pre mladú umelkyňu to bol zážitok, no ten najväčší ju ešte len čakal.
„Hľadali sme rôznych sponzorov, aby sme urobili vlastnú výstavu. Potrebné bolo zohnať vhodný priestor i finančné prostriedky. Pomocnú ruku sme dostali od viacerých, vrátane Viery Tomanovej, bývalej komisárky pre deti, s ktorou sa mamina dobre pozná. Takisto mi Nadácia Železiarne Podbrezová schválila žiadosť o finančnú podporu. Po tomto úsilí sa nám podarilo v breznianskom hoteli Ďumbier zorganizovať výstavu spojenú s vernisážou,“ spomína mladá autorka. S dojatím priznáva, že to bol pre ňu splnený sen. Čerešničkou na torte bolo, že všestranná umelkyňa na nej i zaspievala.
„Mala som veľké obavy, či sa bude výstava ľuďom páčiť. Nemaľujem na takejto úrovni až tak dlho, aby som vedela posúdiť, ako budú reagovať. Lomcoval mnou veľký stres, lebo som túžila, aby návštevníci pochopili, čo som chcela obrazmi vyjadriť.“
Názov výstavy bol Myšlienky a pochyby a hlavným obrazom bolo dielo s rovnomenným názvom. „Zobrazoval mesto, ktoré sa vytráca v našich myšlienkach. Napokon všetko dobre dopadlo, ľuďom sa výstava veľmi páčila, čo som usúdila na základe ich reakcií. Bola som veľmi šťastná.“
Nová kapitola života
Kristína priznáva, že výstava otvorila novú kapitolu jej života. Na svojej ceste chce pokračovať, pretože ako hovorí, maľovanie sa stalo súčasťou jej každodenného života. Mama Anna následne doplnila, že po výstave bola dcéra opäť šťastná. „Pozvali sme ľudí, ktorým výstava niečo aj dá. Veľmi sa teším, že to takto vyšlo.“
Pani Anna sa pritom dlhé roky pohybuje v sociálnej oblasti a za svoj život pomohla mnohým deťom i dospelým v ťažkých životných situáciách. Sama sa neraz presvedčila, že podpora mladých talentov je na Slovensku slabá a keby nebolo rôznych organizácií a nadácií, deti by nemali prostriedky a priestor rozvíjať svoj talent.
„Do maľovania musíte investovať veľa času i prostriedkov. Nie je to jednoduché, preto nás schválená podpora zo strany Nadácie Železiarne Podbrezová veľmi potešila. Dcéra si ihneď objednala stojan. Okrem toho si kúpila štetce či pasty a vďaka tomu mohla zrealizovať vytúženú výstavu. Pre niekoho môže ísť o zanedbateľnú sumu, no pre Kristínku to bol štartovací balíček,“ hovorí Anna.
Odkaz ľuďom
Kristína má však ešte veľa snov. Okrem ukončenia stredoškolského štúdia plánuje ísť na vysokú školu a popri povinnostiach sa túži venovať umeniu. Už dnes zdobia interiér jej domu viaceré diela, ďalšie má odložené a iné budú, napríklad, visieť na stenách breznianskej nemocnice. Momentálne plánuje aj ďalšiu výstavu.
„Pripravujem výstavu s názvom Úspech. Chcem sa ľudí pýtať, čo považujú za úspech. Takýmto spôsobom sa rada inšpirujem pri ďalšej tvorbe, pretože pre niekoho je úspechom ukončenie štúdia, pre iného vlastný dom, pre ďalšieho zasa dostať sa z náročnej životnej situácie. Výstava by mala byť na jeseň v breznianskej synagóge,“ avizuje mladá umelkyňa a na záver dodala: „Maľovanie mi pomohlo dostať sa z najhoršieho. Aj vďaka nemu bola rekonvalescencia po vážnom úraze rýchlejšia. Ďakujem všetkým partnerom a sponzorom, ktorí mi pomohli splniť si sen. Výstava bola pre mňa neopísateľným zážitkom. Už teraz sa teším na ďalšie podujatia, kde odprezentujem svoje diela.“
Aj tento príbeh potvrdzuje, že i tie najťažšie chvíle môžu priniesť niečo pekné a pozitívne. „Ďakujem Bohu, že sa dcére stalo len to, čo sa jej stalo. Najdôležitejšie je, že žijete. Vždy môže byť aj horšie. Nikdy nehovorte, prečo sa to stalo práve vám, ale ďakujte, že sa to skončilo takto,“ posiela v závere ľuďom veľavravný a hlboký odkaz jej mama.
