Ivo Mihaliska pracuje v ŽP Informatika s.r.o. a ak máte poruchu na počítači, je možné, že práve on vám ju príde odstrániť. Možno ho však stretnúť aj v prírode s neodmysliteľným fotoaparátom na krku. Roky obdivujeme na výstave „S Granusom na lavici“ v obci Podbrezová umelecké diela členov fotoklubu a medzi nimi nechýbajú jeho čarovné krajinky či portréty. Práve to nás inšpirovalo k rozhovoru o jeho zaujímavom koníčku – fotografovaní:
Na úvod, kedy vás to chytilo a čo ovplyvnilo, že ste sa začali venovať práve fotografovaniu?
– Začalo to ešte v základnej škole, keď ma môj „ujčok“ Stanislav Vaník zasvätil do chémie pri vyvolávaní filmov a výrobe fotografií. Na strednej škole som občas pomáhal kamarátovi Jankovi Matušákovi vo fotokrúžku. Po vojenčine prišla svadba, deti, rodina a znovu som sa vrátil k fotografovaniu do rodinného albumu. To bolo len také „cvakanie“ a stále tomu niečo chýbalo. Prvé stretnutie s Ľudkom Lacuškom, ktorý mi poradil aký foťák a aké sklíčko k nemu, ma posunulo ďalej. A keď sme začali spolu chodiť na „fotopotulky“, zoznámil som sa s Michalom Bobákom. Ten sa ma ujal a neskutočne ma posunul. Začal som chodiť s „granusákmi“, až som sa stal členom fotoklubu Granus. Workshopy či stretnutia vo fotoklube, to všetko posúva. Skvelí fotografi Ferko Hereta, Ľudko Lacuška, Veronika Petrová, Ivo Setvák, Vilko Slobodník, Gabko Antal, Duško Sliačan, Jiřinka Chalupská…a nakoniec u mňa jeden z top fotografov krajiniek na Slovensku, Miško Bobák – naznačili kde, kedy a ako.
Dnes už každý sníma mobilom, no pochopiteľne skutočné fotografovanie je o niečom inom. Čo sa podľa vás skrýva za umením vytvoriť kvalitnú fotografiu?
– Pojem kvalitná fotografia znamená pre každého z nás niečo iné. Všetko je to o svetle, a to sa musíme naučiť vnímať ako prvé. Kompozíciu, emóciu, atmosféru, to by mala obsahovať dobrá fotografia. Na každé fotografovanie je potrebné dobre sa pripraviť. Ak ideme fotografovať krajinku, musíme sledovať počasie, východ, západ slnka, mesiaca… Ak robíme portrét, treba sa sústrediť na pózy, ale trochu aj improvizovať a hlavne, pri všetkom je dôležitý výber miesta. Pri krajinke, ako hovorí Miško: „dobrá fotka musí bolieť“ a veru je to pravda, nôžky mám boľavé aj na druhý deň a niekedy nič nafotené.
Má na dobrú fotografiu vplyv aj kvalita fotoaparátu?
– Áno. Záleží na tom, čím sa fotí. Môžete mať výborné „telo“ fotoaparátu, no keď je slabý objektív, fotografia bude „nič moc“, ale opačne, slabšie telo a výborný objektív a fotografia bude špičková. Pri fotografovaní treba myslieť aj na výber objektívu. Každé sklíčko slúži na niečo iné, ale sem-tam to nedodržiavame a vtedy sa podaria zaujímavé a pekné fotografie.
Čo najradšej fotografujete?
– Všetko. Sú obdobia, keď mám chuť na krajinku, chcem si vyčistiť hlavu, vnímať len krásu okolo. Cítiť teplo slniečka, keď sa vynára na horizonte alebo chlad, keď zapadá, nočnú oblohu a spiace mestá, dedinky pod sebou, je to také oslobodzujúce. Všetok ten zhon je vtedy mimo. Pri fotografovaní portrétov som spoznal veľa super ľudí. Viac potom „kecáme ako fotíme“. Svet makrofotografie je tiež zaujímavý.
Vieme, že máte za sebou aj nejaké úspechy. Prezradíte nám ich?
– Nie je toho veľa, nie som totiž súťaživý typ. S fotolubom Granus sme obsadili druhé, štvrté a následne tretie miesto v súťaži Petzvalov mapový okruh fotografov. Jedna titulka v This Magazine a malou troškou som prispel pri projekte Martina Kmeťa „Čarovné Slovensko“.
Máte aj svoj vzor?
– Vzor ani nie. Nechcem kopírovať niekoho iného. Rád si však pozriem pekné fotografie a nápady. V našom okolí poznám prácu skoro každého fotografa. „Kuknem“ na fotografiu a už tuším, kto je autor.
Zažili ste iste aj niečo úsmevné. Podelíte sa s nami o svoj zážitok?
– Keďže sme vo fotoklube výborná partia, je toho veľa. Ale to sa nevynáša (smiech). Fotografovanie je zábava, preto sa nám dievčence radi vracajú. Stáva sa pomerne často, že si pripravíte modelku – póza, úžasný výraz… zrazu ju niekto rozosmeje a nasleduje minimálne polhodinová pauza. Je to skrátka zábava a relax.
Aké sú vaše méty do budúcnosti?
– Zlepšovať sa, prinášať ľudom radosť, spropagovať tento kúsok našej krásnej krajiny. Chcem pokračovať v ďalších ročníkoch výstavy „S Granusom na lavici“, ktorá má veľmi dobrú odozvu. Veľmi ma teší predovšetkým poznanie, že tie fotografie – voľne vystavené a bez dozoru – zostávajú nepoškodené. Aj to svedčí o kultúrnosti našich ľudí a to je krásna vizitka pre región.
Čo vám váš koníček dáva?
– Vďaka fotografovaniu sa mi zmenil pohľad na svet. A jedna múdrosť na záver: „Nauč dieťa fotografovať a nezostane mu čas a peniaze na drogy“.
