(Zo spomienok rodiny, ktorej päť generácií, od roku 1850, pracovalo v podbrezovských železiarňach).
Vianoce sú legendou lásky, pokoja a rodinnej pohody. Naši predkovia nosili v srdciach pohľad na dedinu spiacu pod snehom, osvetlený stromček s malými darčekmi, skromne prestretý stôl, na ktorom však nič nechýbalo a oči nasýtené túžbou a očakávaním. Najkrajšie sviatky sa rodili v skromnosti a prostote. Najväčšiu radosť im robilo stretnutie s rodinou, susedmi a všade vládla pohoda a dobrá nálada.
Deň pred Štedrým večerom to už v každom dome rozvoniavalo dobrotami. Mama ešte zamiesila na koláče. Na stole nesmeli totiž chýbať kysnuté, plnené tvarohom, makom, orechmi, ale aj bez plnky. Otec šiel do hory pre stromček. Priniesol jedličku, ktorú nechal trochu obschnúť od snehu a zasadil ju v izbe do stojana. Zapálili sme si petrolejku, rozložili ozdoby po stole a vešali na stromček. Zdobili sme doma vyrobenými ozdobami a salónkami, na stromčeku nesmel chýbať betlehem. Sviečky sme pripínali na malých stojančekoch. Zapáliť sa však smeli len na Štedrý večer. V peci praskal ohník a svetlo z medzier nie najlepšie zapadajúcich dvierok blikalo po celej izbe. Príjemnú predvianočnú atmosféru dotvárala vôňa jedľovej smoly. Všade bolo cítiť príchod najkrajších sviatkov. Aj keď sme sa už v predvečer Štedrého dňa postili, jedli sme čerstvo upečený chlieb a zapíjali práve nadojeným mliekom, nenarušilo to slávnostnú chvíľu očakávania. Otec pripomenul, že skoro ráno musíme ešte zabiť moriaka. Nechápali sme, prečo toľko mäsa. Veď máme plnú špajzu zo zabíjačky. Povedal, že Vianoce sú len raz v roku a tieto sviatky sa musia sláviť v hojnosti. Pripomenul, že už jeho otec dbal, aby na Vianoce bolo všetkého nadostač. „Na stole nesmie nič chýbať a od dverí nášho domu nesmie nikto odísť bez pohostenia a bez výslužky,“ povedal. Ráno sme vstávali veľmi skoro. Keď otec zabil moriaka, mäso mama podelila do balíčkov a s bratom sme ich rozniesli po rodine. Ja som niesol balíček starej mame. Veľmi som chcel, aby prišla k nám na večeru. Ona mi však povedala, že večerať na Štedrý deň musí každý doma.
Keď vyšla nad Varguľou prvá hviezda, mama začala pripravovať stôl. Prestrela biely vyšívaný obrus, ktorý používala na vianočný stôl už jej stará mama. Na stole nesmel chýbať nenačatý chlieb, cesnak, oblátky, med, jablká, orechy… Keď dokončila prestieranie, poslala nás z izby von a pod stromček priniesla darčeky, ktoré prikryla obrusom. Aj my sme sa snažili rýchlo pod obrus prepašovať darčeky, ktoré sme prichystali rodičom. Pred večerou mama rozkrojila jablko, ak bol jaderník v tvare hviezdy, rodina sa mohla tešiť, že počas celého roka budú všetci zdraví a šťastní. Každý musel kúsok jablka zjesť. Na stole nesmel chýbať tanier navyše. Patril náhodnému hosťovi,ale zároveň bol symbolicky prestretý pre tých, ktorí rodinu už opustili.
Slávnostná večera sa začala modlitbou. Otec si zastal za vrch stola a spoločne sme sa pomodlili. Poďakovali sme za uplynulý rok a zaželali sme si šťastné a veselé sviatky. Nasledoval prípitok. V našej rodine bolo tradíciou hriatô, ktoré pripravil otec a podávalo sa zo zdobenej sklenej fľaše. Potom nám mama všetkým urobila medom krížik na čelo a jedli sme oblátky s cesnakom a medom. Naša večera síce pozostávala z niekoľkých chodov a každý musel odjesť zo všetkého aspoň za lyžičku, ale bola pôstna. Aj kapustnica bola bezmäsitá, zaprávaná so smotanou. Čo sa na stole zvyšovalo, všetko mama ukladala do rajničky, na druhý deň to dostal statok. Po večeri sme si rozdali darčeky, spravidla to boli praktické veci na oblečenie. Ani sme sa nenazdali a už sa po dedine rozliehal spev vinšovníkov. Na dvere zaklopali prví hostia a do polnoci sa zaplnila celá izba. Prišli starí rodičia, susedia a bolo veselo. Počas každých Vianoc sme sa dozvedali nové historky. V ten večer stará mama rozprávala o 25. decembri 1938, keď sa z ničoho nič na oblohe večer okolo ôsmej zjavilo najprv ružové a potom červené svetlo prepletené zelenkastými pásikmi. Ohnivo sfarbená obloha budila dojem, akoby horeli všetky lesy. Celá dedina bola vystrašená a ľudia si mysleli, že na Liptove horí fabrika. Do neskorej noci hľadeli na ten čudný úkaz a úprimne ľutovali tých, ktorých postihol požiar. Ako spomínala stará mama, už sa boli ochotní skladať na pomoc pre postihnutých. Až na druhý deň prišiel polesný so správou, že to bola polárna žiara. Na jednej strane to ľudia vnímali ako dobrú správu, že sa nikomu nič nestalo, no zároveň boli zdesení a vnímali to ako božie znamenie pred príchodom vojny. Potom spomínali ťažké vojnové časy, ale vypočuli sme si aj veselšie príbehy. Čas nám rýchlo ušiel a už sme sa poberali na polnočnú omšu. Pred kostolom si každý s každým úprimne podával ruky a prial tomu druhému veselé Vianoce. Na polnočnej omši sa zišla celá dedina. Po jej skončení sa deň nekončil. Ponáhľali sme sa domov, mama na stôl priniesla mäso a klobásku a v kruhu rodiny sme hodovali až do rána bieleho.
Najväčším sviatkom Vianoc bol 25. december, sviatok Božieho narodenia. Za slávnostným stolom sedela len najbližšia rodina. Nesmelo sa nič robiť, len statok opatriť. Rozjímali sme, spievali sviatočné nábožné piesne a rodičia spomínali na staré časy. Počas sviatkov, až do Nového roku, sme v dome robili len najnutnejšie práce okolo statku. A keďže zima bola mrazivá, my, chlapci, sme sa do sýta polyžovali, dievčatá sa sánkovali a keď zamrzol potok cez dedinu, vytiahli sme aj korčule. Hoci sme doma mali všetko, čo sme potrebovali, mali sme dostatok jedla, všetko potrebné pre bežný život, korčule z obchodu mal v dedine len jediný chlapec. My, ostatní, sme si priväzovali korčule remienkami o kapce. Často sa nám odopínali, no my sme mali z toho zábavu a nezabudnuteľné zážitky. Po večeroch sme sedávali okolo sporáka a počúvali príbehy starej mamy. Takto nám prešiel týždeň a dočkali sme sa Silvestra. Rozlúčka so Starým rokom sa začala v kostole svätou omšou a potom sa konala dedinská slávnosť, kde sme sa veselili až do príchodu Nového roka.
