Michal Breznanik patrí medzi ikony podbrezovského futbalu. Rodák z Revúcej odohral v drese železiarov množstvo zápasov, pričom na Horehroní zanechal výraznú stopu. Na ihrisku bojoval ako lev, často dokázal strhnúť celé mužstvo a skúsenosti z českej či ruskej ligy neskôr odovzdával mladším spoluhráčom. Získal si tak srdcia mnohých fanúšikov, ktorí na neho radi spomínajú. Breza, ako familiárne prezývajú ostrieľaného futbalistu, však dal profesionálnemu futbalu zbohom. No na zelených trávnikoch ostal. Nasmeroval si to do tretej ligy a dnes berie šport ako koníček. Popri tom si našiel prácu na Horskej chate pod Kráľovou hoľou. Pripravuje jedlá, nápoje, stará sa o hostí, okolie zariadenia a ako sám vraví, roboty má vyše hlavy. Čo je však najpodstatnejšie, práca ho napĺňa a je šťastný.
My sme Michala na chate osobne navštívili. Srdečne nás privítal a ochotne nám poskytol rozhovor.
Ešte nedávno vás videli fanúšikovia bojovať na ihrisku a dnes vás stretávajú pod Kráľovou hoľou, kde sa staráte o hostí na chate. Ako ste sa dostali k tejto práci?
– Ľudia, čo ma poznajú vedia, že milujem hory. Keď bola vo futbalových súťažiach prestávka, často som ich navštevoval. Kráľovu hoľu mám blízko a ide o môj obľúbený kopec. Často si na ňu vyšliapem a kochám sa krásou našej krajiny. Minulý rok v zime som sa zastavil na Horskej chate pod Kráľovou hoľou a opýtal sa majiteľov, či nehľadajú posilu do tímu. Dostal som odpoveď, že majú všetky pracovné pozície obsadené. Tak som to pustil z hlavy. V lete sa mi však ozvali, že predsa len majú miesto a môžem nastúpiť. Neváhal som a ponuku som prijal.
S akými očakávaniami ste sem prichádzali? Predsa len, profesionálny futbal a chatárčenie sú dve rozličné profesie.
– Povedal som si, že to skúsim a uvidím, ako sa mi bude páčiť. Predsa len, človek nevie presne, čo všetko táto práca zahŕňa. Rýchlo som sa však do toho dostal a musím povedať, že ma to veľmi baví a napĺňa, vrátane cesty zdola až sem. Na každú zmenu idem buď pešo alebo v zime na skialpinistických lyžiach. Keď je pekné počasie, ešte si vybehnem hore na Kráľovu hoľu. Ide vždy o zážitok, ale to nestačí. Musíte mať k prírode vzťah. Sporadicky sa vyveziem aj ratrakom, ale to iba vtedy, keď prichádza tovar.
Ako hodnotíte túto zmenu vo vašom živote?
– Byť chatárom a pohybovať sa v horách je niečo úplne iné ako behať po ihrisku. Človeku sa celkovo zmení život. Mne osobne trošku chýba víkendový zápasový adrenalín, ale aj každodenná drina, ktorá sa s futbalom spája. Preto chodím sem, behávam, bicyklujem alebo lyžujem. Zistil som, že som zvyknutý, ba až závislý na záťaži, a to ma robí šťastným. Keď som aj skončil s profesionálnym futbalom, stále makám, lebo ma to napĺňa. Práca chatára je ideálna. Idem do zamestnania a zároveň aj športujem.
Čo všetko máte na starosti?
– Robím všetko okolo chaty. Keď nie je sezóna, cez týždeň som tu často sám. Musím ale všetko pripraviť. V zime narúbať drevo, zakúriť, odrhnúť sneh z chodníkov, ale i terasy či strechy. Pre hostí pripravujem polievky a všetko, čo potrebujú. Človek sa rozhodne nenudí. Ak prídu turisti a mám službu, prespávam na chate. Musíte mať takýto druh práce rád, inak to nejde.
Spomínali ste varenie. Ako vám to ide v kuchyni?
– Prakticky od pätnástich rokov som bol na internáte, čiže som si často varil. Doma mám varenie so ženou rozdelené. Raz varím ja, inokedy ona. V práci pripravujem jedlá podľa potreby. Polievky, ktoré ponúkame, sú typické chatárske. Musel som sa ich naučiť variť vo veľkom hrnci. Neexistuje žiaden recept, suroviny pridávame od oka (smiech). Snažím sa, aby jedlo každému chutilo. Keď mi niekto povie, že bolo skvelé, mám z toho radosť.
Akí sú ľudia na horách?
– Keďže som vždy rád brázdil po horách, dobre viem, akí sú. Väčšina je úplne skvelých. V prírode vládne rodinná atmosféra a všetci si tykáme. Aj preto má táto práca lákala. Samozrejme, nájdu sa aj výnimky. Našťastie, skutočných milovníkov hôr je ďaleko viac.
Spoznávajú vás turisti, keď zavítajú na chatu?
– Občas áno, ale nie je to pravidlo. Zasa som nebol takou hviezdou (smiech). Niektorí na mňa pozerajú a vybavujú si, odkiaľ ma poznajú. Neraz sa dáme do debaty a pokecáme o všeličom.
Nechýba vám profesionálny futbal?
– Chýba mi všetko okolo futbalu, vrátane atmosféry. Avšak, človek už ku konci kariéry cíti, že nestíha tak ako v mladosti. Z pravej radosti z futbalu sa stáva drina, lebo všetko trvá dlhšie. Prichádzajú noví mladí hráči a všetko sa mení. Ale s nostalgiou spomínam na zápasy, pravý adrenalín, ľudí okolo futbalu či zmieňovanú atmosféru. Už v piatok som cítil, že sa blíži víkend a ďalší zápas. A zrazu všetko zmizlo a chýbalo mi to. Aj preto ešte v súčasnosti hrám tretiu ligu, hoci ide o inú úroveň.
Pozvali ste na chatu už aj nejakých bývalých či súčasných spoluhráčov?
– Pozývam stále. Keďže sú ešte v tomto období ligové súťaže, je pre nich náročné nájsť si čas. Viacerí mi však sľúbili, že počas zimy prídu. Nedávno ma navštívili hráči Podbrezovej Rišo Ludha a Rolo Galčík. Povedali, že po sezóne prídu aj na noc. Plánujeme výstup až na Kráľovu hoľu, keďže tam ešte neboli.
Hovoríte o Ludhovi s Galčíkom, čiže s bývalými spoluhráčmi z Podbrezovej ste stále v kontakte?
– V mužstve mám niekoľko kamarátov, hoci postupne pribudli i noví hráči. S viacerými chalanmi som v kontakte a aj si napíšeme. Občas sa prídem pozrieť aj na nejaký zápas. Rád by som chodil častejšie, ale nemám toľko času. Chalanom však vždy držím palce.
Ako hodnotíte výkony mužstva v tejto sezóne?
– Musím sa priznať, nečakal som, že sa aj v tejto sezóne bude Podbrezovej tak dariť. Myslím si, že pokojne môže ísť v tabuľke ešte vyššie. Mužstvo odohralo viaceré smolné súboje – spomeniem zápas v Bratislave so Slovanom či nedávny domáci duel s Trnavou. Železiari majú skvelého trénera, ktorý vie pracovať s mladými futbalistami. Navyše, každý hráč, ktorý do tímu príde, má svoju kvalitu a vie, čo má hrať.
Pohybujete sa vo futbalových kruhoch. Ako vníma športová verejnosť výkony železiarov?
– Keď sa bavím so známymi, všetkým sa páči štýl, akým sa Podbrezová prezentuje. Aj v rodnej Revúcej pozorne sledujú jej výkony, pričom počúvam samé superlatívy. Pamätám si, keď som ešte hrával. Veľa ľudí od nás cestovalo na zápas. A pritom je to do Zelpo arény 60 kilometrov. Fanúšikovia často chodili na Slovan či Trnavu, ale v súčasnosti by mali chodiť na Podbrezovú, pretože hrá pekný a atraktívny futbal, ktorý v našej lige predvádza len málo mužstiev. Jediné, čomu sa divím, sú nízke návštevy. Mrzí ma to aj za chalanov, pretože by si zaslúžili väčšiu podporu. Hrajú jeden z najkrajších futbalov na Slovensku.
Vy ste síce skončili v Podbrezovej, ale naďalej aktívne hrávate tretiu ligu za Kalinovo, čo je farma železiarov. Ako hodnotíte pôsobenie v tomto tíme?
– Všetko je super. Vyzdvihnúť musím najmä skvelý kolektív. Hrá sa na dedine a v Kalinove vládne rodinná atmosféra. Tretia liga je dosť kvalitná, čiže musím naplno makať a udržiavať sa v kondícii. Nemám však veľa času na tréning, tak idem len vtedy, keď sa mi dá. Teší ma, že na naše zápasy chodí veľa ľudí, niektorí dokonca cestujú aj na vonkajšie stretnutia. V Kalinove sa cítim veľmi dobre a futbalové prostredie v tejto obci mám skutočne rád.
Spomínate, že tréningový proces v Kalinove nestíhate. Nemajú voči tomu tréneri výhrady?
– Dohodli sme sa, že jeden-dva tréningy vždy absolvujem. Zistil som však, že to možné nie je. Keď mám v práci voľno, nikdy nesedím len tak nečinne doma. Snažím sa hýbať a tréneri vedia, že na sebe stále pracujem. Uvedomujú si, že sa budem udržiavať v kondícii, či už budem futbal hrávať alebo nie. Navyše, ešte stále vládzem odohrať celý zápas. Jediné, čo mi chýba, je práca s loptou počas týždňa. Darmo sa môžem hýbať, keď s ňou nemám kontakt. Futbal ma však stále napĺňa. Ak ale príde moment a nebudem vedieť skĺbiť prácu so športom, skončím. Nič nemožno robiť nasilu alebo sa zbytočne trápiť.
Ako sa k vám správajú súperi? Nemali ste obavy, že sa budú chcieť na vás vytiahnuť a pocítite ich tvrdosť?
– Priznám sa, mal som mierne obavy. Aj ma varovali, že v tretej lige to môže byť občas „kopanica“ a hrá sa tvrdšie. Musím však povedať, že v žiadnom zápase, a to ani vo vypätom, sa nič nestalo a správali sa všetci férovo. Ani ja nehrám formu, že som neviem aký hráč. Snažím sa pôsobiť skromne, aby ma dakto „nevyzul“ (smiech). S nikým však nemám problém. A spoluhráči? Dúfam, že hrajú so mnou radi. Často si ma doberajú a robia si srandičky. Ukazujú mi videá, keď som bol mladý a robil som prvé rozhovory. Je to veru riadna sranda. Futbal pre mňa veľa znamená a ja verím, že ho ešte nejaký ten rôčik budem hrávať.
