Keď vyslovíte meno Matej Kochan, mnohí fanúšikovia ihneď vedia, že ide o talentovaného odchovanca podbrezovského futbalu. Po pôsobení v mládeži neskôr hájil farby prvého tímu železiarov, následne jeho kroky viedli do Ružomberka. Pod Čebraťom patril k ťahúňom tímu, v predkole Európskej ligy čelil hviezde svetového formátu Wayneovi Rooneymu a pred sebou mal sľubnú budúcnosť. No osud to zariadil inak. Mnohopočetné zranenia ničili telo rodáka z Brezna. Keď si potrhal kolenné väzy i tretíkrát, povedal si, dosť. Profesionálnemu futbalu dal zbohom a dnes trénuje žiakov v akadémii FK Železiarne Podbrezová.
Vinou zranení ste profesionálnu kariéru ukončili vlani počas vášho pôsobenia v Ružomberku. Čo sa vlastne stalo?
– Počas aktívnej kariéry som mal viacero vážnych zranení. Trápili ma najmä potrhané väzy v kolenách. Keď som ich roztrhol aj tretíkrát, začal som premýšľať, čo ďalej. Postupne pribúdali roky a zdravie je prvoradé. Vedel som, že to už ďalej nepôjde. Rozviazal som s Ružomberkom zmluvu a hľadal inú cestu.
Mali ste predstavu, čo ďalej? Predsa len, tridsaťroční futbalisti ešte nezvyknú končiť.
– Sám som nevedel, či budem ešte niekedy hrať futbal alebo sa vyberiem trénerskou cestou. Nakoniec sa situácia vyvinula tak, že som dostal ponuku z Podbrezovej. Oslovil ma Miroslav Poliaček, generálny manažér klubu. Vedel o mojom predčasnom ukončení zmluvy v Ružomberku a zaujímal sa, čo plánujem ďalej. Ja som mu povedal, že by som pri futbale rád zostal aj naďalej. Nakoniec sme sa dohodli. V lete som si urobil trénerskú B-licenciu, podpísal som zmluvu a v súčasnosti trénujem chlapcov v kategórii U11 a U12.
Bolo ťažké zmieriť sa s koncom kariéry?
– Nebolo to len tak zo dňa na deň. Ako som spomínal, zranení bolo viac a vliekli sa so mnou stále. Už pri prvom vážnejšom mi napadali myšlienky, čo bude ďalej a či ešte budem môcť hrávať futbal. No každý sa s podobnou situáciou musí nejakým spôsobom vyrovnať. Osobne si myslím, že mne sa to podarilo. Pracujem s deťmi, čo ma baví a napĺňa. Čiže koniec kariéry neberiem až tak tragicky.
Neuvažovali ste, že by ste sa objavili na trávnikoch aspoň v rámci nižších amatérskych súťaží?
– Zatiaľ som úplne uzavrel len profesionálnu kariéru. Ale v súčasnosti amatérsky futbal nejako zvlášť neriešim. Aj keby som chcel hrávať, musel by som poriadne dotrénovať a dať si dokopy na sto percent koleno. Momentálne som v hlave nastavený tak, že všetko nechávam otvorené, ale návrat na trávniky nijakým spôsobom nesilím. Uvidíme, čo nám prinesie budúcnosť. Možno cez zimu potrénujem a na jar to skúsim. Nechajme sa prekvapiť.
Poďme už k vašej trénerskej kariére. Aké je zrazu stáť na lavičke a usmerňovať celé družstvo?
– Keď som na lavičke, pociťujem určité napätie. Neviem, či je to stres, ale túžim, aby sa chlapcom na trávniku čo najviac darilo. Čiže futbalový zápas viac prežívam v pozícii trénera. Ako hráč som pôsobil pokojnejšie, keďže som sa sústredil najmä na svoj výkon a všetko som mal vo svojich rukách. Teraz sa snažím chalanom pomáhať a usmerňovať ich.
Ako vnímate prácu s mladými futbalistami? Hovorí sa, že dnes nemajú deti taký záujem o šport ako v minulosti.
– Keď majú chalani chuť do futbalu a vedia, čo chcú, vtedy je radosť s nimi pracovať. Na druhej strane, sú to stále deti. Ešte majú v sebe hravosť a občas aj nepozornosť. Snažíme sa ich preto usmerňovať a viesť správnym smerom. Mne to robí radosť a v tejto úlohe som sa skutočne našiel.
Aké sú vaše dlhodobé ciele? Určite by ste sa ako tréner chceli posúvať…
– Z dlhodobého hľadiska určité ciele mám. Aj ja sa túžim časom posunúť a možno raz aj k mužskému futbalu. Momentálne však vediem chlapcov a snažím sa im odovzdať čo najviac. Ja sám len začínam kariéru trénera, takže sa popri nich učím. Nemám sa kam ponáhľať. Podbrezovský klub mi veľmi pomohol a ja dávam do práce maximum. Chcem sa mu totiž aj takýmto spôsobom odvďačiť.
Pýtate si rady od starších kolegov alebo ste samouk?
– Aj jedno a aj druhé. Chodím sa pozerať aj na iné kategórie a keď potrebujem, nemám problém opýtať sa kolegov. Celý život som hral futbal a niečo som sa naučil. A to chcem chlapcom odovzdávať.
Prácu s futbalovou mládežou v Podbrezovej vyzdvihujú viacerí odborníci. Ako vnímate akadémiu vy?
– Myslím, že klub pracuje s mládežou vynikajúco. Veľmi by nám pomohlo, keby sme mali k dispozícii ešte aspoň jedno ihrisko s umelou trávou. Celkovo sú však podmienky veľmi dobré a všetky kategórie vedú výborní tréneri. U nás sa deti učia hrať futbal. V niektorých kluboch sa primárne pozerajú na výsledky, no my sa snažíme učiť deti komplexnosti, aby sa neskôr uplatnili aj v mužskom futbale. Výsledky pre nás nie sú najdôležitejšie. Sme radi, keď vychováme z chlapcov skutočne dobrých futbalistov.
